Od nôh

Ovca zablúdená

Brodí sa v snehu,

V snehu po kolená.

Bečí, narieka,

Pomoc jej núka

Akurát tak svorka vlkov.

Lačné tvory bez duše,

Jeden trhá, druhý kúše,

A ďaľšie hodujú.

Nie krv, nie mäso,

Leč strach ich ženie,

Strach obete, čo neutečie.

Ovca sprostá bečí,

Cez krovie si vlnu ničí,

A pach zúfalstva rozsieva.

Ľutuje svoje počínanie,

Klam prvého svitu

Ju vyhnal na pole.

Tráva sa zelenala bludom,

Ale vôkol nej nik,

Ani prichýliť sa k ľuďom.

Kde schovala by sa,

Pod korene, do krovia?

Stopy v snehu ju prezradia.

Už ju drápu,

Od nôh nedajú pokoja,

A ona bečí, kým údy nepovolia.

Vlky vrátia sa do hory,

Číhajú na každého,

Koho klam jary ochromí.

Kvapôčky rudej v snehu,

Biela vlna na kríku,

A stopy vlčie odtlačené

V tráve zelenej.

Nech bohovia chránia

Duše zblúdené,

Vôňou snežienok omráčené,

A hôr snežných sa stránia.