Od potoka

Tuná dievča od potoka,

Pripomína hlavou otroka,

Myje šaty loňské,

Hnáty jak konské.

Narieka a plače,

Šak jej nik nepomôže,

A len znie tá báseň,

Čo zdá sa konca jeseň.

Brečí tam sama,

O kameň kolenama,

Opretá v stude,

Omotaná v blude.

Peknou by mohla byť,

Keby hlavu vedela skryť,

A tú hnátu, čo vlečie,

Krv sa valí a ešte potečie.

Strojí sa, furt perie,

Vinu z nich už nedostane

Jakživ, mdlobou sykne,

Než rana tupá ju preberie.

Dole tvárou otroka,

Padá do teho potoka,

Nezastoná, nevzdychne,

Umretá už nestihne.