Bez mena

Vtáky pred ňou stíchnu,

Uvelebia sa v hniezdach

Strohých, ani nepípnu,

Nech sa neodhalia.

Čo vetrík teplý povieval,

Zrazu ustatý, do úzadia,

A vzduchom derie sa hustota,

Napätie a dusno nepreniknuteľné.

Stromy sa varia,

Listy oschnuté bez života,

Sklesnuto k zemi hladia,

Nech i tá, nech ich spália.

Obloha však pohasína,

Poddáva sa tlakom,

A než zmizne celkom,

Ozve sa ostrá rana.

Údolím to zahrmí,

Ryba s nadšením,

Stromy vo vzdyhu

A srny krčia sa.

Jedna, k nej ďalšia,

Potom cvengot, melódia,

Napokon bijak,

Vrúcny, vláčny, slobodný.

Pookreje pôda napitá,

Les spieva, blaho,

Umyté slabé kopytá,

A že k zemi srší krásno.

Po rane bičom a záblesku

Uteká nejeden do úkrytu,

No ven vyjde jak vymenený,

Znovuzrodený, pokropený dažďom.

A na malú chvíľu je

Zas na tom svete sviežo

A príjemne.