Krušnosť leta

Suchota sa vznáša

V ovzduší s hnilobou,

Cítiť závanu rozklad,

Mŕtve i zo živého.

Parí sa z poliatej

Záhrady, parí sa

Z teba, poliaty

Potom si ty.

Dážď v nedohľadne,

Uhniezdil sa v spomienkach,

Aj tie sú plané,

Len ho vyčkávaš.

Spálená je zem,

Zničená, uštvaná,

Tvoje telo poznamenané,

Tíško žije, tíško dotlieva.

Les potajme zdochýňa,

S vyplazeným jazykom

Sa zver derie von

A po vlahe prahne.

Človek zbiera zvyšok síl,

Nič iné nemá, slnce

Mu nič nenechalo

A stále, furt berie.

Tieň sa vzdáva,

Teplý i on, tráva

V prach, pramene

Vôd vyprahnuté.

Ryby plačú nemo,

Chvostom plieskajú o dno,

Rak zaživa uvarený,

Čím ale zapiť ten chod?

Niet vody, tieňa,

Nádeje, hoc svetla

Je dosť, milovníci leta -

Nezostane z vás ani kosť.